História hororu I. časť (20-te až 40-te roky)

1293xHistorie filmu


Horor, patrí medzi obľúbené filmové žánre, ľudia sa totiž už od začiatku minulého storočia radi nechali desiť filmami. Strach z neznámeho, strach z nadprirodzena, strach z rôznych monštier, oblúd a príšer, to všetko zaujíma ľudí stále, aj dnes. Horory tu boli, sú aj budú, pretože ľudia sa radi boja a nechajú desiť.

Poznámka: Niektoré názvy filmov sú prepojené z youtube.com a tak po kliknutí na ne vás automaticky presmeruje na ich trailer alebo krátku ukážku. Názvy, ktoré nie sú prepojené majú ukážku buď priamo tu v článku alebo nebola dostupná.
1896-1919
Tak ako skoro všetky filmové žánre, tak aj horor má svoj pôvod v krátkometrážnych nemých filmoch. Jeho korene siahajú do Francúzska. Prvým hororom, ktorým to všetko začalo bol krátkometrážny Le Manoir du diable (1896) od režiséra Georgesa Mélièsa. Prvým filmovým monštrom resp. osobou, ktorá mala vyvolávať strach bola postava samotného Diabla. Méliès v tomto filme zase dokázal, že disponuje veľkou dávkou fantázie a predstavivosti v príbehovej stránke a veľkou dávkou experimentovania zase v technickej stránke. Dnes tento kratučký snímok vyvoláva skôr úsmev na tvári, ale aj tak je významným počinom, pretože sa jedná o najstarší dochovaný horor.
Prvé krátkometrážne horory nevychádzali z originálnych námetov, ale ich autori siahali k rôznych knižným predlohám, v ktorých sa objavovali rôzne monštrá. Najvýznamnejšími z nich boli dve: Frankenstein (natočený podľa rovnomennej novely od Mary Shelley) a Quasimodo (natočený podľa novely Notre-Dame de Paris od Victora Huga). Prvý film s Frankensteinom sa objavil v roku 1910 a znovu sa objavil až s nástupom zvuku. Quasimodo si svoj debut odbil ešte skôr, v dráme s názvom Esmeralda (1905). Tento film možno pokladať síce len za drámu, ale práve postava Quasimoda dávala filmu kvôli jeho vzhľadu akýsi hororový nádych.
Poslednými významnými horormi tesne pred vypuknutím Prvej svetovej vojny boli ďalšie dve knižné adaptácie: L'inferno (1911), založené na básni Divina Commedia od Danteho Alighieriho a Der Student von Prag (1913), založené na poviedke Edgara Allana Poea. Oba horory taktiež možno považovať za prvé dlhometrážne resp. celovečerné filmy, keďže svojou dĺžkou presahujú viac ako 40 minút. Vypuknutie Prvej svetovej vojny v júli 1914 v Európe znamenalo v mnohých európskych krajinách zastavenie alebo výrazne obmedzenie kinematografie. Napriek tomu z tohto obdobia pochádza jeden významný horor, ktorý však paradoxne vznikol v Nemecku, v najvyťaženejšej krajine Prvej svetovej vojny. Tým horor bol Der Golem (1915), ktorý prvýkrát na plátne predstavil jedno z legendárnych filmových monštier, Golema. Neskôr vznikol sequel Der Golem und die Tänzerin (1917) a aj legendárny prequel Der Golem, wie er in die Welt kam (1920).
1920-1929
Kým horory v rokoch 1895 až 1919 slúžili len na formovanie hororového žánru ako takého, tak horory v rokoch 1920 až 1929 položili jeho prvé základy. Hlavnú úlohu v tomto období tvorili hlavne dve kinematografie: nemecká a americká. Nemecká kinematografia vychádzala z nového smeru, expresionizmu, ktorý uplatňovala pri svojich adaptáciách rôznych, najmä literárnych diel a ktorý sa počas vojny, ale najmä po jej skončení rozšíril do všetkých oblastí umenia, vrátane filmu. Expresionizmus vznikol ako protiklad impresionizmu a naturalizmu, čiže odmietol umenie zobrazujúce skutočnosť aj umenie, ktoré sa snažilo sprostredkovať skutočnosť pomocou dojmov. Jeho hlavným cieľom je vyjadriť vlastné zážitky a vlastné pocity bez ohľadu na akékoľvek konvencie. Pre zvýšenie efektu zážitku často dochádza k deformácii reality. tak americká vychádzala z klasických literárnych diel. Možno ho chápať aj ako nadčasovú tendenciu, ktorá sa prejavuje v umení v určitých zvratových obdobiach ako reakcia na nepokojnosť doby, ako zdôraznenie istých duchovných konfliktov a sociálnych kríz. Presne v takom stave sa nachádzala aj nemecká spoločnosť po skončení Prvej svetovej vojny, zruinovaná ekonomika a hospodárstvo, chudoba, hlad, hrozba komunizmu, sociálne nepokoje, štrajky a vysoké ceny.
Pre nemeckú hororovú tvorbu 20-tych rokov boli dôležitý najmä dvaja režiséri Robert Wiene a Friedrich Wilhelm Murnau. Wiene je známy predovšetkým ako tvorca prvého expresionistického diela v nemeckej tvorbe, za ktoré sa považuje horor s názvom Das Kabinett des Doktor Caligari (1920). Murnau je známy predovšetkým kvôli svojmu hororu Nosferatu, eine Symphonie des Grauens (1922), v ktorom po prvýkrát priviedol na plátnu postavu Drakulu, hoci v pozmenenej podobe, vystupuje tu pod menom gróf Orlok alebo Nosferatu, dôvod bol ten, že Murnau nezískal práva na sfilmovanie novely Dracula a tak musel príbeh a postavy zmeniť. Pre herca Maxa Schrecka sa Nosferatu stal jeho životnou úlohou. Dodnes kolujú legendy o tom, či to bol naozaj herec alebo upír. Z touto myšlienkou sa pohráva aj horor Shadow of the Vampire (2000). Ďalším významným Murnaovým hororom bol Faust (1926), natočený podľa rovnomennej hry od Johanna Wolfganga von Goetheho. Ide o apokalyptický a temný horor, ktorý možno považovať za najviac expresionistické dielo.
Americká kinematografia nebola na rozdiel od nemeckej ovplyvnená expresionizmom a rovnako tak pracovala aj s iným druhom hororov, pretože kým nemecká bola postavená prevažne na mysticizme, nadprirodzene a tajomne (Caligari, Nosferatu alebo Faust), tak americká bola založená prevažne na ľudskej deformácií, ktorá mala u ľudí vyvolávať hrôzu. Obe kinematografie, však majú spoločné to, že čerpajú hlavne s literárnych diel. Najvýznamnejšími horormi z tohto obdobia sú Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1920), ktorý po prvýkrát prináša na plátno duo Jekyll-Hyde a The Phantom of the Opera (1925), ktorý sa stal životnou úlohou Lona Chaneyho, ten ako prvý získal status hororovej hviezdy a neskôr hral aj v ďalších zaujímavých hororoch ako napr. London After Midnight (1927) alebo The Unknown (1927), oba režíroval Tod Browning.
Za pozornosť určite stoja aj posledné tri filmy (horory) režiséra Paula Leniho: The Cat and the Canary (1927), The Man Who Laughs (1928) a The Last Warning (1929). Prvý a tretí menovaní sú skôr klasickými kriminálkami, v ktorých sa odhaľuje totožnosť vraha, navyše obsahujú aj humor, avšak nechýbajú tu ani „hororové“ scény. The Man Who Laughs (1928) zase vychádza z novely Victora Huga a ponúka nám ďalší pohľad na ľudskú deformáciu.
Z ďalších krajín stoja za zmienku dva horory, švédsky duchársky horor Körkarlen (1921), réžia Victor Sjöström a dánsko-švédsky polo-dokumentárny horor o čarodejniciach Häxan (1922), réžia Benjamin Christensen. V 20-tych rokoch vznikol v Československu len jeden významný horor, Příchozí z temnot (1921), réžia Jan Stanislav Kolár.
1930-1939
Hororovú tvorbu 30-tych rokov významne ovplyvnil nástup zvuku. Zvuk dal filmárom ďalšiu možnosť ako ľudí desiť. K obrazovému strašeniu sa tak pridalo aj zvukové, či už prostredníctvom zvukových efektov, slov alebo dialógov. Najvýznamnejšiu úlohu v tomto období zohrala americká kinematografia. Autori opäť siahli najmä ku knižným predlohám, tentoraz sa však ľudí snažili desiť v prvom rade prostredníctvom rôznych monštier než zdeformovanými ľuďmi ako tomu bolo v 20-tych rokoch. Vyplatilo sa to, pretože na ľudí to fungovalo. Úspech hororov Dracula (1931), réžia Tod Browning, v hlavnej úlohe Bela Lugosi a Frankenstein (1931), réžia James Whale, v hlavnej úlohe Boris Karloff, odštartoval rad ďalších, podobných a rovnako úspešných hororov ako napr. The Mummy (1932), réžia Karl Freund, v hlavnej úlohe Boris Karloff alebo The Invisible Man (1933), réžia James Whale, v hlavnej úlohe Claude Rains. Navyše samotný Drakula, Frankenstein a neskôr aj Múmia a Neviditeľný muž sa dočkali mnohých pokračovaní z ktorých za zmienku stojí len jeden, Bride of Frankenstein (1935), réžia James Whale, ktorý je podľa mnohých lepším než samotný originál. Z predstaviteľov Drakulu a Frankensteinovho monštra (Bela Lugosi a Boris Karloff) sa stali hororové hviezdy, ktoré sú známe dodnes (Lugosiho neskoršiu filmovú kariéru zobrazuje čiastočne aj životopisný dráma Tima Burtona s názvom Ed Wood z roku 1994).
Z oboch sa na plátnach stali rivali snažiaci sa nakrútiť čo najhrôzostrašnejší film. Obaja boli medzi ľuďmi veľmi obľúbení, čo sa snažili využiť aj filmové štúdiá a obsadzovali ich spolu do jedného filmu. Celkovo vzniklo až 8 takýchto celovečerných filmov z nich až 6 bolo hororov, v ktorých sa buď postavili proti sebe alebo spolupracovali: The Black Cat (1934), The Raven (1935), The Invisible Ray (1936), Son of Frankenstein (1939), Black Friday (1940) a The Body Snatcher (1945). Z ďalších významných amerických hororov 30-tych rokov treba ešte spomenúť: Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1931), réžia Rouben Mamoulian, v hlavnej dvoj-úlohe Fredric March, je to prvá zvuková adaptácia dua Jekyll-Hyde, zaujímavá najmä kvôli úvodným minútam, ktoré môžeme sledovať očami hlavného hrdinu a kvôli výborným maskám; Freaks (1932), réžia Tod Browning, ďalší horor o zdeformovaných ľuďoch, zaujímavý kvôli tomu, že tentokrát ich nehrajú herci, ale skutoční zdeformovaní ľudia a White Zombie (1932), zaujímavý len tým, že po prvýkrát priniesol na plátno zombie ako také, ktoré sú tu však dôsledkom rôznych Voodoo praktík.
Z ďalších krajín stojí za zmienku len francúzsko-nemecký horor Vampyr (1932), réžia Carl Theodor Dreyer, ide o horor vychádzajúci z poviedky Sheridana Le Fanu s názvom Carmilla, ktorý svojim spracovaním vychádza a nadväzuje na nemecký expresionizmus z 20-tych rokov. V 30-tych rokoch vznikol v Československu len jeden významný horor, Le golem (1936), na ktorom sa ale česká strana podieľala spolu s Francúzskom.
1940-1949
Hororovú tvorbu v 40-tych rokoch ovplyvnila a poznamenala Druhá svetová vojna. Filmové štúdiá sa hrôzy a útrapy, ktoré táto vojna spôsobovala snažili vyvážiť hlavne komédiami a muzikálmi, teda žánrami, ktoré mali ľudí zabávať a odvrátiť ich pozornosť od vojny. Okrem toho však vznikali aj rôzne propagandistické filmy. Hororová tvorba sa tak ocitla v úzadí a preto pre obdobie 40-tych rokov nemožno hovoriť o nejakej krajine, ktorá by bola lídrom v oblasti hororov, podobne ako tomu bolo 20-tych alebo 30-tych rokoch. Američania sa zamerali predovšetkým na sequely (Dracula, Frankeinstein, Múmia alebo Neviditeľný muž) alebo na ďalšie nové adaptácie, ďalšia nová verzia Dr. Jekyll and Mr. Hyde (1941), réžia Victor Fleming, v hlavnej dvoj-úlohe Spencer Tracy alebo Phantom of the Opera (1943), réžia Arthur Lubin, v hlavnej úlohe Claude Rains.
Objavili sa však aj výnimky, ľudia už boli zjavne unavený zo stále rovnakých monštier a tak bolo predstavené nové, The Wolf Man (1941), réžia George Waggner, kde si legendárneho vlkolaka zahral Lon Chaney Jr., syn legendárneho a už spomínaného Lona Chaneyho. O rok neskôr vznikol ďalší zaujímavý počin Cat People (1942), réžia Jacques Tourneur, významný hlavne kvôli vizuálnej a technickej stránke. O rok neskôr natočil ten istý režisér aj ďalší významný zombie horor, I Walked with a Zombie (1943), v ktorom sa opäť využívajú rôzne Voodoo praktiky.
Z ďalších krajín stojí za zmienku len britský horor Dead of Night (1945), ide o poviedkový horor zložený z piatich príbehov. V 40-tych rokoch vznikol v Československu len jeden významný horor, Podobizna (1947), réžia Jiří Slavíček, ide o fantasy horor natočený podľa knihy Nikolaja Vasiljeviča Gogola, ktorý zaujme predovšetkým svojou atmosférou, spracovaním, ktoré je na svoju dobu naozaj výborné a hereckým koncertom Vladimíra Šmerala.

Autor

peteruu
peteruu

31. července, 2013