História hororu II. časť (50-te a 60-te roky)

Horor, patrí medzi obľúbené filmové žánre, ľudia sa totiž už od začiatku minulého storočia radi nechali desiť filmami. Strach z neznámeho, strach z nadprirodzena, strach z rôznych monštier, oblúd a príšer, to všetko zaujíma ľudí stále, aj dnes. Horory tu boli, sú aj budú, pretože ľudia sa radi boja a nechajú desiť.

Poznámka: Niektoré názvy filmov sú prepojené z youtube.com a tak po kliknutí na ne vás automaticky presmeruje na ich trailer alebo krátku ukážku. Názvy, ktoré nie sú prepojené majú ukážku buď priamo tu v článku alebo nebola dostupná.

Hororovú tvorbu 50-tych rokov výrazne ovplyvnila a poznamenala Studená vojna. Významnú úlohu v tomto období zohrali najmä dve kinematografie: americká a britská. Americká kinematografia vychádzala z toho, že tvorcovia sa snažili poukázať na dobu, ktorá panovala, skôr nepriamo, na čo im vhodne poslúžili netradičné filmové žánre, ako napr. horor, sci-fi alebo western, v nich totiž mohli takto chúlostivé témy použiť ako metafory. Vznik hororov v tomto období ovplyvnili najmä tri faktory: 1. Začínajúci atómový vek, pre ktorý bol charakteristický strach nielen z atómovej bomby, ale aj z atómovej energie ako takej, ktorej sila ničivá sila bola obrovská. Tieto obavy ešte viac podnietil fakt, keď v roku 1949 ZSSR úspešne vyskúšal svoju prvú atómovú bombu, čím sa po USA stal druhou jadrovou veľmocou. To prirodzene znepokojilo najmä americkú verejnosť, ktorá si bola vedomá nielen toho, že odteraz môže byť aj ich krajina teoreticky zasiahnutá atómovou bombou, ale aj toho, že v prípade priameho vojnového konfliktu zo ZSSR, môže tento konflikt prerásť až k atómovej vojne. To sa nepochybne odrazilo aj v dobovej hororovej tvorbe, ako napr. The Beast From 20,000 Fathoms (1953), réžia Eugène Lourié o zmutovanom dinosaurovi, významný je len tým, že ide o prvý takýto horor varujúci pred atómovou silou alebo Them! (1954), réžia Gordon Douglas o zmutovaných mravcoch;

2. Vedecko-technologický rozvoj, ten úzko súvisí s prvým bodom, pretože práve v súvislosti zo Studenou vojnou došlo k prudkému rozvoju vedy a techniky, najmä v USA. V dobovej tvorbe sa s tým môžeme stretnúť u hororov ako napr. Creature from the Black Lagoon (1954), Tarantula (1955), režisérom oboch hororov bol Jack Arnold alebo The Fly (1958), réžia Kurt Neumann. U všetkých troch prípadoch išlo o vedecké experimenty, ktoré sa vymkli spod kontroly.

a po 3. Mimozemšťania, tí úzko súvisia s druhým bodom, pretože vedecko-technologický pokrok umožňoval USA začať pomaly preskúmavať vesmír, taktiež aj u ľudí vzrastal záujem o všetko mimozemské a tak sa mimozemské bytosti, tvory a iné veci stávali terčom záujmu a v súvislosti s nimi okrem rôznych sci-fi, vznikali aj sci-fi horory z nich najznámejší a najlepším je Invasion of the Body Snatchers (1956), réžia Don Siegel, ktorý v sebe okrem mimozemskej tematiky odráža aj éru alebo obdobie Mccarthismu (koniec 40-tych a prvá polovica 50-tych rokov), ktorá sa vyznačovala silným antikomunizmom, kedy ľudia, ktorí sami boli komunisti alebo s nimi mali nejaké spojenie, tak títo ľudia v dôsledku toho stratili svoje zamestnanie, boli vyhostení z krajiny alebo odsúdení. Tieto pomery najlepšie vystihuje práve tento horor z výbornou atmosférou.

Medzi ďalšie významné americké horory 50-tych rokov nepochybne patrí aj House of Wax (1953), André De Toth, ide o prvý významný horor v ktorom sa objavila neskoršia hororová legenda Vincent Price a House on Haunted Hill (1959), réžia William Castle, známy predovšetkým tým, že režisér podobne ako u svojich iných hororoch využíval rôzne zábavné a vtipné „vylepšenia“, ktoré mali podporiť atmosféru v tomto horore to bol kostlivec, ktorý sa v kine pohyboval nad divákmi.

Britská kinematografia vychádzala predovšetkým z nízkorozpočtových hororov štúdia Hammer. Nejednalo sa však o nejaké nové a originálne horory, ale išlo o remakey a nové prerozprávanie amerických hororov z 30-tych rokov ako napr. The Curse of Frankenstein (1957), Dracula (1958) alebo The Mummy (1959), za všetkými tromi stál režisér Terence Fisher a taktiež vo všetkých troch hrali ďalšie významné hororové legendy Peter Cushing a Christopher Lee. Úspech týchto filmov viedol prirodzene k ďalším avšak menej úspešným pokračovaniam. Medzi významné britské horory 50-tych rokov patrí aj Night of the Demon (1957), réžia Jacques Tourneur, tento horor pracuje s tajomnými a nadprirodzenými prvkami. Neskôr bol tento horor z pôvodných 95 minút zostrihaný na 83 minút a premenovaný na Curse of the Demon.

Z ďalších krajín stojí za zmienku dva horory, francúzsky hororový noir Les Diaboliques (1955), réžia Henri-Georges Clouzot, o manželke a milenke, ktoré naplánujú spolu dokonalú vraždu a japonský sci-fi horor Gojira (1954), réžia Ishirô Honda, o obrovskom monštre, ktoré patrí medzi tie najznámejšie. Honda neskôr režíroval aj americký remake s názvom Godzilla, King of the Monsters! (1956), tento film, ale tvoria z takmer viac ako 50% zábery z originálu a tak nové scény netvoria ani nie polovicu z celkového filmu, keďže ich bolo natočených podstatne menej.

Hororovú tvorbu 60-tych rokov výrazne ovplyvnila a poznamenala stupňujúca sa Studená vojna. Významnú úlohu v tomto období zohrali najmä dve kinematografie: americká a britská. Americká kinematografia vychádzala z toho, že tvorcovia sa snažili zobraziť realitu aká panovala priamo, bez použitia akýchkoľvek metafor. Vznik hororov v tomto období ovplyvnili najmä tri faktory: 1. Kubánska raketová kríza, ktorá počas 13 dní v októbri 1962 takmer vyústila do otvorenej vojny medzi USA a ZSSR. Téma vypuknutia nukleárnej vojny, ako aj jej dôsledky (zobrazenie post apokalyptického sveta) sa odrazila aj v dobovej filmovej tvorbe, ako napr. The Last Man on Earth (1964), réžia Ubaldo Ragona, v hlavnej úlohe Vincent Price, ide síce o nízkorozpočtový horor natáčaní v Taliansku, ale ukazuje post-apokalyptickú víziu sveta a taktiež je významný tým, že ide o prvé spracovanie novely I Am Legend od Richarda Mathesona, tá sa neskôr dočkala ďalších dvoch hororových spracovaní: The Omega Man (1971) a I Am Legend (2007);

2. Zlo v ľudskej podobe, diváci už boli presýtený rôznych monštier, oblúd a príšer a preto, keď Alfred Hitchcock prišiel zo svojim, dnes už kultovým hororom Psycho (1960) s legendárnou hudbou Bernarda Herrmanna, dostavil sa nečakaný úspech tohto filmu. Zlo zobralo na seba ľudskú podobu a to buď u ľudí, ktorí sú na prvý pohľad normálnych ľudí, avšak pod povrchom sa ukrýva ich odvrátená a zlá stránka alebo u ľudí, ktorí túto svoju temnú stránku neskrývajú, ale dávajú ju otvorene najavo. Taktiež veľmi využívaním boli záverečné šokujúce odhalenia a zvraty, ktoré mali divákov nečakane prekvapiť a zaskočiť. Na divákov to zapôsobilo, čo dalo vzniknúť mnohým ďalším a podobným hororom ako napr. Homicidal (1961), réžia William Castle, dej je dosť podobný filmu Psychu alebo thriller What Ever Happened to Baby Jane? (1962), réžia Robert Aldrich, v hlavnej úlohe Bette Davis a Joan Crawford, úspech tohto thrilleru odštartoval vznik ďalších a podobných, ale za to viac hororových, aj keď menej úspešných filmov, označujúcich sa ako Psycho-biddy, Grande Dame Guignol, hagsploitation alebo hag horror, išlo o horory v ktorých hlavnú úlohu hrali psychotické staršie ženy. Za najvýznamnejšie takéto horory možno pokladať: Hush...Hush, Sweet Charlotte (1964), réžia Robert Aldrich, v hlavnej úlohe Bette Davis alebo Strait-Jacket (1964), réžia William Castle, v hlavnej úlohe Joan Crawford.

a po 3. Nízkorozpočtové horory, úspech britských hororov štúdia Hammer prirodzene viedol k podobnému projektu aj v USA, kde sa produkcie a tvorby podobných hororov zhostilo štúdio American International Pictures. To sa však na rozdiel od svojho britského konkurenta nezameralo na remakey hororov z 30-tych rokov, ale práve naopak rozhodli sa vytvoriť filmové adaptácie diel Edgara Allana Poea, pričom podobne ako štúdio Hammer obsadzovali do svojich filmov Petera Cushinga a Christophera Leeho, tak aj American International Pictures sa rozhodli obsadiť do svojich filmov jedného herca, ktorý by tak celú sériu spojoval, ním bol Vincent Price. Postupne vzniklo až 8 takýchto hororov: House of Usher (1960), The Pit and the Pendulum (1961), The Premature Burial (1962), Tales of Terror (1962), The Raven (1963), The Haunted Palace (1963), The Masque of the Red Death (1964) a The Tomb of Ligeia (1965). Všetky filmy režíroval Roger Corman a vo všetkých s výnimkou The Premature Burial (1962) hral Vincent Price.

Medzi ďalšie významné americké horory 60-tych rokov nepochybne patria aj horory s tematikou duchov a nadprirodzených síl ako napr. Carnival of Souls (1962), réžia Herk Harvey, zaujímavý svojou dusnou a ponurou atmosférou a na svoju dobu šokujúcou pointou. Ďalšími významnými horormi sú aj The Birds (1963), réžia Alfred Hitchcock, o vraždených vtákoch, ide o prvý významný horor, ktorý využil zvieratá ako hororový nástroj, film je taktiež zaujímavý svojou atmosférou, špeciálnymi efektmi a v závere aj apokalyptickou víziou; Night of the Living Dead (1968), réžia George A. Romero, horor, ktorý položil základy moderných zombie hororov a Rosemary's Baby (1968), réžia Roman Polanski, výborný horor, jeden z najlepších režisérových filmov, horor s vynikajúcou atmosférou, hudbou Krzysztofa Komedu a napínavým príbehom.

Britská kinematografia vychádzala z toho istého čo americká, aj ona opustila monštrá a svoju tvorbu zamerala prevažne na zlo v ľudskej podobe. Najvýznamnejšími sú tieto horory: Peeping Tom (1960), réžia Michael Powell, tento horor je častokrát označovaný aj ako prvý slasher alebo The City of the Dead (1960), réžia John Llewellyn Moxey, ktorý má mnoho spoločných prvkov s americkým hororom Psycho (1960). Nie je to však jediný britský horor, ktorý sa ním inšpiroval, britské štúdio Hammer neskôr natočilo svoje vlastné, podobne ladené horory zo šokujúci záverečnými odhaleniami a zvratmi ako napr. Taste of Fear (1961), réžia Seth Holt, horor bol v USA uvádzaný aj pod názvom Scream of Fear; Paranoiac (1963) alebo Nightmare (1964), oba filmy režíroval Freddie Francis.

Medzi ďalšie významné britské horory 60-tych rokov nepochybne patria aj horory s tematikou duchov a nadprirodzených síl ako napr. The Innocents (1961), réžia Jack Clayton; The Haunting (1963), réžia Robert Wise alebo Village of the Damned (1960), réžia Wolf Rilla, ktorý však v sebe kombinuje nadprirodzené sily a mimozemšťanov. Vzrástol aj význam a popularita psychologických hororov z ktorých medzi tie najvýznamnejšie patria: Repulsion (1965), réžia Roman Polanski alebo nízkorozpočtový Twisted Nerve (1968), réžia Roy Boulting známy predovšetkým kvôli legendárnej hlavnej téme od skladateľa Bernarda Hermanna.

Japonská hororová tvorba vychádzala hlavne z tematiky duchov, nadprirodzených síl, ako aj z japonskej histórie, mytológie a mystiky. Tieto horory tak v sebe kombinovali prvky hororu spolu s prvkami fantasy, poprípade aj s prvkami historických filmov, ako napr. Jigoku (1960), réžia Nobuo Nakagawa; Kaidan (1964), réžia Masaki Kobayashi; Onibaba (1964), réžia Kaneto Shindô, Yotsuya kaidan (1965), réžia Shirô Toyoda; Yabu no naka no kuroneko (1968), réžia Kaneto Shindô alebo Kyôfu kikei ningen: Edogawa Rampo zenshû (1969), réžia Teruo Ishii, s nádychom erotiky. Talianska hororová tvorba spočívala hlavne z diel režiséra Maria Bavu a jeho gotických hororov ako napr. La maschera del demonio (1960), I tre volti della paura (1963), La frusta e il corpo (1963), Sei donne per l'assassino (1964) alebo Operazione paura (1966). Za zmienku ešte stojí aj Danza macabra (1964), réžia Antonio Margheriti, scenár napísal Sergio Corbucci známy ako tvorca mnohých tzv. spaghetti westernov.

Španielska hororová tvorba spočívala hlavne z diel režiséra Jesusa Franca z nich najvýznamnejší je Miss Muerte (1966). Za zmienku ešte stojí aj La residencia (1969), réžia Narciso Ibáñez Serrador, s nádychom erotiky a lesbickej tematiky. Z francúzskej hororovej tvorby 60-tych rokov je najvýznamnejší len Les yeux sans visage (1960), réžia Georges Franju, o transplantáciách tváre. Francúzi sa totiž zamerali hlavne na spoluprácu s Španielmi a Talianmi, ktorým mnohé horory spolu-produkovali, vrátane tých, ktoré režírovali Mario Bava a Jesús Franco. Z ďalších krajín stojí za zmienku tri horory, švédsky psychologický horor Vargtimmen (1968), réžia Ingmar Bergman; juhokórejský Hanyo (1960), réžia Ki-young Kim, o nevere a jej dôsledkoch a sovietsky Viy (1967), réžia Konstantin Ershov a Georgi Kropachyov, poviedkový fantasy horor natočený podľa krátkeho príbehu Nikolaja Vasiljeviča Gogola. V 60-tych rokoch vznikol v Československu len jeden významný horor, Spalovač mrtvol (1968), ide o jeden z najvýznamnejších Československých filmov 60-tych rokov, významný je tým, že predstavuje tzv. novú vlnu a taktiež aj svojim netradičným spracovaním. Zaujme aj svojou hudbou, ktorú skomponoval Zdeněk Liška a predovšetkým hereckým koncertom Rudolfa Hrušínského.