Grand Prix (1966)

Celovečerné športové filmy o automobilových pretekoch začali vznikať ešte za nemej éry v 20-tych rokoch. Nástup zvuku (začiatkom 30-tych rokov) a farby (začiatkom 50-tych rokov) priblížili tento filmový podžáner bližšie k realite, keď ho obohatili o nové, ale za to veľmi dôležité audiovizuálne prvky, v podobe burácania motorov a výrazných farieb. Z tohto obdobia (1930-1965) pochádzajú snímky ako napr. The Crowd Roars (1932), To Please a Lady (1950), The Racers (1955) alebo Red Line 7000 (1965). Moderné základy tohto subžánru položil až Grand Prix (1966) odohrávajúci sa v prostredí pretekov série Formula One.

Americký režisér John Frankenheimer už predtým ukázal, že vie pracovať s nasledujúcimi tromi zložkami: 1. napätím - v thrilleroch The Manchurian Candidate (1962), Seven Days in May (1964) a Seconds (1966); 2. akciou - vo vojnovom The Train (1964) a po 3. pôsobivým ľudským príbehom - v dráme Birdman of Alcatraz (1962). Tieto prvky potom skombinoval v Grand Prix (1966), kde akciu a napätie využil pri samotných pretekoch a ľudské osudy zase mimo trate. O tom, že Frankenheimer chcel vytvoriť veľkolepé dielo dosvedčuje to, že podobne ako u historických a vojnových eposoch, tak aj jeho snímka obsahuje: Overture (Predohra), Entr'acte (Medzihra) a Exit Music (Dohra), čo z jeho filmu robí v športovom žánri ako takom ojedinelý prípad. Nové, modernejšie uchopenie tohto športu, je zrejmé už v úvodných 20-tich minútach. Pred štartový zhon ešte počas úvodných titulkov v podobe záberov na divákov, mechanikov, novinárov a pilotov nás automaticky vrhne do diania. Následný štart a priebeh Veľkej ceny Monaka len potvrdzuje, že sa jedná o nevšedný, výnimočný a miestami strhujúci zážitok. Podobne ako u Seconds (1966), tak aj tu, pri samotných pretekoch, využíva režisér technické veci, najmä kameru a strih. Kamera ponúka množstvo nádherných záberov, od tých vzdialenejších, ktoré zaberajú väčší priestor a natáčal ich vrtuľník; cez tie „klasické“ snímajúce monoposty, ktoré boli nasnímané zo špeciálne upravených áut nachádzajúcich sa v blízkosti formúl; až po pohľady z prvej osoby, ktoré pôsobia dojmom, ako keby sám divák sedel v kokpite monopostu. Strih zase zaujme svojim prechodom medzi jednotlivými scénami, obzvlášť za pozornosť stoja krátke prestrihy, kedy divák môže na chvíľu nazrieť aj do interiéru formule a sledovať pohyby rúk (preraďovanie) a nôh (brzdenie) u pilotov. Zaujímavým je sledovať aj prácu s obrazom, ktorý sa počas pretekov niekoľkokrát rozdelí na menšie časti a môžeme tak sledovať dianie, ako na trati, tak aj mimo nej. Výhodou oproti vyššie spomínaným dielam z 30-tych až 50-tych rokoch je, že herci nenatáčali pred zadnou projekciou, ale všetky „akčné“ scény točili v reálnych exteriéroch, čo filmu ešte viac pridáva na autentickosti, efekte a hlavne pôžitku zo sledovania. Treba si uvedomiť, že tieto sekvencie boli po technickej stránke nakrútené v rámci možností, ktoré dovoľovala vtedajšia doba, napriek tomu dodnes niektoré zábery vyrážajú dych. Jedná sa o revolučné zábery, pretože potom prevzali spôsob ich realizácie ďalšie filmy s podobnou tematikou ako napr. Le Mans (1971).

Atraktivitu zvyšuje aj zmena lokalít resp. okruhov jednotlivých Veľkých cien a po Monaku tak zavítame do ďalších krajín ako Belgicko, Holandsko, Veľká Británia alebo Taliansko. „Akčných“ scén je tu teda celkom dosť a každý si tak príde na svoje. Čo sa týka príbehu, tak ten sa zameriava na štvoricu pilotov (Pete, Jean-Pierre, Scott a Nino), pričom ich sleduje v pracovnom a súkromnom živote. Má to svoje výhody aj nevýhody. Na jednej strane dostane divák pohľad na F1 z viacerých uhlov. Na druhej strane, tie postavy, ktoré ho nezaujmú, tak ich dejové línie si bude musieť „odtrpieť“ a okrem toho, nie každej sa venuje dostatočný priestor. To považujem za jednu z najväčších chýb, pretože táto nevyrovnanosť potom spôsobuje, že niekto dostane až príliš veľa (Jean-Pierre) a niekto až príliš málo (Nino) miesta. Musím však oceniť, že jednotlivé postavy sú rôznorodé, ako svojimi charaktermi, tak aj svojou národnosťou, pretože tu máme Američana, Brita, Francúza a Taliana, každá z týchto postáv je navyše uchopená realisticky a zobrazená zo svojimi kladnými a zápornými stránkami. Slabinou je nepochybne aj minutáž, čítajúca, bez necelých 5 minút, takmer tri hodiny. Režisérovi sa totiž nedarí udržať pozornosť po celý čas, najmä v strede filmu, kde sú hluché miesta vyplnené romantikou. A tu je ďalší problém, pretože romantika je zakomponovaná a hrá určitú úlohu u každej zo štyroch postáv a to trošku moc si myslím. Škoda, že Frankenheimerovi sa nepodarilo vytvoriť omnoho viac emocionálnejší a pôsobivejší príbeh aj mimo trate, potenciál tu totiž bol, o čom svedčia niektoré scény a dialógy, ktoré ale neboli hlbšie rozvinuté. Celkovo je to kvalitný športový snímok. Pokiaľ sa však jedná o prostredie F1 alebo pretekárske snímky vo všeobecnosti, tak ide o jedno z najlepších diel.

Herecké obsadenie je medzinárodné a tvoria ho buď známy alebo menej známy herci pochádzajúci z krajín ako Japonsko (Toshirô Mifune), Francúzsko (Françoise Hardy a Geneviève Page), Taliansko (Yves Montand a Antonio Sabato), USA (James Garner a Eva Marie Saint) alebo Veľká Británia (Brian Bedford a Jack Watson). Dodáva to snímke určitú rozmanitosť a musím povedať, že tieto úlohy boli obsadené vhodnými hercami. Jediným problémom, ako som už spomínal, je ten, že nie všetci dostanú rovnakú príležitosť vyniknúť, vzhľadom na to, že napr. Yves Montand trávi na plátne viac času než ostatní. Každopádne každý z nich podal kvalitný výkon v rámci svojich možností, hoci individuálne by som nikoho z nich nevyzdvihol. Hudbu k filmu zložil Maurice Jarre. Jeho soundtrack by som v rámci jeho skladateľskej filmografie zaradil k tým kvalitnejším. V jednotlivých skladbách sa mu podarilo odraziť atmosféru a prostredie v ktorom sa príbeh odohráva. V mnohých prípadoch ako napr. pri Overture alebo Entr'acte počuť tóny evokujúce zvuky prebehujúcich monopostov. Oceňujem taktiež režisérovo rozhodnutie, že u niektorých Veľkých cien nebola použitá žiadna hudba. To pridáva ešte viac na sile daných scén, keďže do popredia sa dostávajú prirodzené zvuky prostredia, vrátane burácajúcich motorov.