13. revír (1946)

Keď sa povie film-noir, tak väčšina ľudí si ho spája len s americkou tvorbou. Je síce pravda, že v USA vzniklo v období rokov 1940-1959 niekoľko stoviek takýchto snímok, ale tento žáner sa presadil aj v iných krajinách. Na druhom mieste v počte vyprodukovaných noirov sa nachádza Veľká Británia, kde ich bolo nakrútených niekoľko desiatok. Tretia pozícia patrí Francúzsku a pár dielami sa môže pýšiť aj Taliansko a Japonsko. Jediným celovečerným zástupcom Československa, ktorý možno označiť za noir je práve 13. revír (1946).

Kým u amerických a neamerických noirov platí, že sa vzájomne ovplyvňovali, v tomto prípade, to ale neplatí.[1] Toto dielo nielenže začalo vznikať už v roku 1944, teda ešte predtým ako sem po vojne dorazili americké snímky, ale nadväzovalo na československé kriminálky (dramatické alebo komediálne), ktoré sa točili v 30-tych a 40-tych rokov ako napr. Vražda v Ostrovní ulici (1933), Záhada modrého pokoje (1933) alebo Paklíč (1944). S týmto žánrom mal navyše skúsenosti aj sám režisér Martin Frič, ktorý už predtým stál za komediálnymi krimi ako napr. Krok do tmy (1938) alebo Těžký život dobrodruha (1941). Vzhľadom na to, je teda dosť prekvapujúce, že je tu možné badať mnoho podobných znakov s klasickými americkými noirovými dielami, a to od vizuálu, cez postavy, až po samotný príbeh. Vizuálna stránka obsahuje typické prvky ako hru so svetlom a tieňmi (napr. postavy vystupujúce z tmy); atmosféru (väčšina deja sa odohráva v noci) a prostredie (periférie jedného mesta). Zaujímavé určite je, že táto snímka na rozdiel od iných noirov z tej doby vôbec nereflektuje Druhú svetovú vojnu a to ani obrazom (natáčanie medzi troskami a rozvalinami) a ani slovom (dialógy). Nemyslím to však ako nejakú výčitku, práve naopak režisér sa odpútal od vtedajšej zložitej politickej situácie a natočil plnohodnotnú kriminálku na ktorej vôbec nie je poznať, že by vznikala na konci resp. po skončení Druhej svetovej vojny. Postavy sú tiež typicky noirovské, avšak niektoré sú uchopené trošku inak a to považujem za ďalšiu kladnú stránku tohto diela. Hlavnou postavou je ako inak detektív, v tomto konkrétnom prípade revírny inšpektor. Na rozdiel od svojich amerických kolegov, ktorí sú cynický a drsný, hoci tieto vlastnosti má v menšej miere aj on, tak jeho postava pôsobí milým dojmom a vyžaruje dobrosrdečnosť, ale všetkého veľa škodí o tom neskôr. Celkom vtipne tu vyznievajú scény, keď jeho nadriadený je oboznámený s novými informáciami skôr, než on sám.

Odlišne je spracovaný aj hlavný zloduch, ktorému nie je vidieť do tváre, pretože je snímaný od chrbta a to kvôli vytvoreniu väčšej atmosféry a strachu z jeho osoby u divákov. To isté platí u femme fatale, ktorá síce spĺňa tradičné noirové prvky: pekná, nebezpečná a nevypočítateľná, ale aj tu vidieť určitú zmenu v tom, že režisér obsadil do tejto úlohy ženu, ktorá na prvý pohľad pôsobí nevinne, ale zdanie klame. Čo sa týka príbehu, tak rovnako ako u amerických noirov, aj tu bola predlohou detektívka, konkrétne román Zinková cesta (1942) od Eduarda Fikera.[2] Podobnosť s americkými noirmi možno nájsť aj v deji, keď od jednoduchej zápletky sa dej začína postupne zamotávať, pribúdajú ďalšie postavy a vytvorí sa tak celkom slušné bludisko.[3] Na prvý pohľad to môže znieť, že sa divák v tomto labyrinte rôznych postáv a ich vzťahov stratí, ale nie je tomu tak. Fričovi sa totiž podarilo vytvoriť zrozumiteľný dej, v ktorom nie je až tak zložité sa orientovať a preto by divákom mala stačiť už jedna projekcia. Za najväčšiu slabinu považujem záverečné rozuzlenie celého prípadu, ktoré mi prišlo až moc prekombinované a málo uveriteľné. Taktiež mi vadilo ako hlavný hrdina stále jednal s ľuďmi, ktorí mu však už niekoľkokrát klamali do tváre (napr. stará Klouzanda), len v „rukavičkách“, pričom na nich za tú lož mohol kľudne pritlačiť. Myslím si, že takéto jednanie potom znižuje kredit vyšetrovateľa, keď osoby, ktoré vyšetruje si k nemu dovoľujú až príliš moc a nerešpektujú ho. To ostatne dokazuje aj femme fatale, ktorá ho familiárne oslovuje „dědečku“. Ak by som mal brať československú tvorbu, tak správne postavu detektíva vystihol Rudolf Hrušínský ako major Kalaš.[4] Celkovo môžem povedať, že na československé pomery ide o výborný noirovský snímok plný zaujímavých postáv a nečakaných zvratov. Na svoje si tak určite prídu nielen fanúšikovia noirovského žánru, ale aj kriminálok a detektívok. Zároveň je tento film dôkazom toho, že kvalitné snímky vznikali v Československu už v 40-tych rokoch.

Jaroslav Marvan je vo svojej úlohe výborný a náramne sa do postáv vyšetrovateľov hodí. Už predtým sa v týchto úlohách objavil v už spomínaných filmoch ako napr. Těžký život dobrodruha (1941) alebo Paklíč (1944). Má charizmu a na plátne pôsobí dojmom skúseného vyšetrovateľa. Rozhodne ide o jednu z jeho lepších úloh. Dana Medřická mladá, pekná, proste takmer klasická femme fatale. Svoju rolu tiež zvládla kvalitne, navyše to medzi ňou a Marvanom výborne funguje a vzájomne sa dopĺňajú, čo je vidieť najmä v ich slovných prestrelkách. Medřická sa ako femme fatale objavila ešte v jednom československom noire, avšak nie v celovečernom, ale v televíznom snímku s názvom V pasti (1956). Ďalší herci sú tiež vhodne obsadení, či už je to Ella Nollová (Klouzanda), Blanka Waleská (Wang-Liová), Miloš Nedbal (Barák) a ďalší. Hudbu k filmu zložil Julius Kalaš, ktoré sa podarila najmä úvodná znepokojivá melódia, v samotnom filme sa však žiadnu zaujímavú skladbu nenájdeme, pretože buď je nevýrazná alebo zatlačená do úzadia.