Ivanovo detstvo (1962)

Andrei Tarkovsky patrí medzi najznámejších ruských, presnejšie sovietskych režisérov. Už počas svojho štúdia na Gerasimovom inštitúte kinematografie natočil tri študentské snímky: krátkometrážne krimi Ubiytsy (1956) a strednometrážny thriller Segodnya uvolneniya ne budet (1959) a drámu Katok i skripka (1961).[1] Jeho celovečerným debutom sa stala vojnová dráma Ivanovo detstvo (1962).

Panuje všeobecný názor, že ruská, vlastne sovietska kinematografia od konca 20-tych rokov až do začiatku 90-tych rokov obsahovala diela len s výlučne ideologickým a propagandistickým zameraním. Ide o mylnú domnienku, pretože je tu možné nájsť diela, ktoré sú nimi nasiaknuté len minimálne alebo dokonca vôbec. To platí aj vo vojnovom žánri, kde sa už koncom 50-tych rokov môžeme stretnúť so snímkami, predovšetkým z obdobia Druhej svetovej vojny, kde dôležitú úlohu zohráva ľudský aspekt. Silné, sčasti umelecké, vojnové drámy sledujúce hlavných hrdinov, ich osudy a strastiplné cesty na pozadí vojnového besnenia. Jedná sa o snímky ako napr. Letyat zhuravli (1957), Ballada o soldate (1959) alebo Sudba cheloveka (1959). K nim môžeme zaradiť aj Tarkovského celovečerný debut, ktorý, ako to už samotný názov napovedá, približuje prostredníctvom 12-ročného chlapca dianie na východnom fronte. Vojna z malého chlapca spravila sirotu, pripravila ho o detstvo a bol nútený predčasne dospieť. Teraz má už len jediný cieľ, bojovať proti nacistom a pomstiť sa im. Tarkovsky sa zameriava na stratu detskej nevinnosti, ktorú nahradila nenávisť a odplata. Režisér už vo svojom celovečernom debute ukazuje, čo bude neskôr jeho najsilnejšou stránkou a to rozprávanie pomocou rôznych obrazov a výjavov, v tomto prípade sú to obrazy vojnou zničenej krajiny, poznamenaných ľudí (Ivan, starec) a Ivanove snové sekvencie. Tarkovsky navyše tieto výjavy postavil do kontrastu medzi sebou, keď na jednej strane sledujeme hlavného hrdinu, ktorý pôsobí dojmom, ako keby bol zbavený všetkých emócii, okrem nenávisti, na druhej strane, ale v jeho snoch sa otvára úplne iný svet, plný detskej radosti a nevinnosti, ktorý pozostáva z jeho spomienok na svoje detstvo a predstáv, ako by sa asi vyvíjalo nebyť vojny. Práve sny sú pre neho útechou, útekom z reality a zároveň jediným miestom, kde môže naplno prejaviť svoje potlačované city, ako radosť alebo smiech. Vzhľadom však na to, že ide o umelecký film, tak príbeh, postavy v ňom alebo jednotlivé scény sú mnohovýznamové s filozofickým presahom a preto si ich každý divák bude vysvetľovať po svojom. Kto teda očakáva klasický vojnový film, tak bude sklamaný. Samotná akcia tu síce je, ale nie je jej mnoho, navyše sa nesie, podobne ako celý príbeh, v komornom duchu.

Prostredie v ktorom sa príbeh odohráva: spustošená krajina, brezový les, močiare a sny, to všetko vytvára výbornú ponurú, ba až depresívnu atmosféru. K nej veľmi prispieva aj výborná práca kameramana, ktorým bol Vadim Yusov.[2] Vďaka dlhým a pohyblivým záberom, práci so svetlom a nasnímaniu najmä exteriérových scén sa kameramanovi podarilo dosiahnuť presne tie emócie, ktoré režisér potreboval. Práve toto nové uchopenie technických vecí a príbehu zaraďujú Tarkovského medzi tzv. novú ruskú (sovietsku) vlnu.[3] Pokiaľ ide o príbeh, tak ten kvalitne spracovaný, nechýba mu potrebná hĺbka, ani emócie a navyše má aj filozofický resp. mnohovýznamový presah. Za slabinu tu považujem najmä romantickú vsuvku, ktorá je tu podľa mňa zbytočná, pretože skôr uberá na atmosfére filmu a celé rozprávanie spomaľuje než mu pomáha. To isté si myslím o naťahovanom a príliš doslovnom závere. Ten skok na koniec vojny, doplnený dokumentárnymi zábermi sa sem podľa mňa vôbec nehodí. Škoda, že režisér nenechal ohľadom záveru rúško tajomstva. Celú pasáž od vracajúceho sa Galtseva a Kholina až po nájdenie zložky by som vymazal, tak by sa vytvorila pekná paralela medzi úvodom a záverom.[4] Každopádne je to škoda, pretože obe tieto scény zaberajú dohromady zhruba polhodinu, čo pri minutáži 95 minút je skoro 1/3 filmu. To je podľa mňa celkom dosť a tento čas sa dal využiť aj ináč. Ja osobne by som radšej videl blúdiť Ivana močiarmi alebo zničenou krajinou ako nejakú romantiku, ktorá pre samotný dej je nepodstatná. Čo sa týka postáv, tak jedinou prepracovanou a zaujímavou postavou je tu len Ivan. Ostatným postávam chýba väčšia hĺbka, emócie a lepší hereckí predstavitelia (Galtsev), navyše niektoré z nich sú tu zbytočné (Masha). Z tohto dôvodu si k nim divák nedokáže vytvoriť žiadny vzťah, to by ani nebol až tak problém, keďže sú to „len“ vedľajšie postavy, ale v scénach v ktorých Ivan nevystupuje, je to potom dosť ťažké. Celkovo ide o kvalitnú vojnovú drámu, hoci presnejšie označenie by bolo vojnovo-psychologicko-umeleckú drámu, zároveň však podľa mňa ide o najprístupnejší Tarkovského film. Z tohto dôvodu, ak by niekto chcel začať s týmto režisérom, tak najlepšie urobí práve, ak si vyberie tento jeho celovečerný debut, spraví si tak lepšiu predstavu o jeho tvorbe a zistí, či mu takýto štýl vyhovuje.

Nikolai Burlyayev tu podal pravdepodobne najlepší herecký výkon v kariére. Svojim prejavom nielenže zatienil všetkých svojich hereckých kolegov, ale aj ich niekoľko násobne prevyšuje. Zároveň výborne zvláda obe stránky svojej postavy, ako v realite (hnev, nenávisť, prázdnota a samota), tak aj v snových sekvenciách (nevinnosť, radosť, spontánnosť a plný života). Vďaka tomu pôsobí jeho postava prirodzene a uveriteľne. Divák sa preto dokáže do jeho postavy vcítiť a pochopiť ju prečo koná tak ako koná. Burlyayev spolupracoval s Tarkovským ešte raz, keď si zahral vedľajšiu úlohu v jeho diele Andrey Rublyov (1966). Ostatní herci sú oproti Burlyayevovi dosť nevýrazný a miestami aj prehrávajú (najmä Evgeniy Zharikov a Valentina Malyavina). Hudbu k filmu zložil Vyacheslav Ovchinnikov. Miestami je správne jemná a pomalá, pôsobiaca melancholicky (napr. pri úvodných titulkoch alebo alebo Ivanove sny), inokedy je zase zrýchlená a živá, odrážajúca radosť alebo smútok (napr. Masha v brezovom lese alebo Ivan „hrajúci sa“ na základni prepadnutie). Ovchinnikov, podobne ako herec Burlyayev, spolupracoval s režisérom už len na jeho nasledujúcom projekte.