Chappie (2015)

Celovečerným debutom juhoafrického režiséra Neilla Blomkampa bolo sci-fi District 9 (2009), ktoré okrem príbehu a vizuálnych efektov zaujalo predovšetkým svojou dokumentárnou formou. Režisérovi sa tak vďaka netradičnému námetu, ale aj tým, že celý projekt produkoval Peter Jackson, podarilo natočiť kvalitný film. Jeho nasledujúci film, opäť sci-fi Elysium (2013), tentoraz už bez Jacksonovej podpory, malo potvrdiť jeho kvality na poli tohto žánru. Pre mňa to však bolo veľké sklamanie, pretože celý príbeh bol plný rôznych klišé, ale hlavne nelogickostí. Za nasledujúci projekt sa Blomkamp znovu rozhodol spraviť celovečernú verziu svojho krátkometrážneho snímku tak, ako tomu bolo u District 9 (2009), ktorý vychádzal z Alive in Joburg (2006). Tentoraz poslúžil krátkometrážny Tetra Vaal (2004) ako predloha pre Chappie (2015).

Režisér mal pred sebou veľmi ťažkú úlohu, pretože vsadil na nie príliš originálnu zápletku. Tematika „poľudšťovania“ robotov a to, že aj oni môžu mať city bola už mnohokrát predtým sfilmovaná, za zmienku určite stoja sci-fi snímky ako napr. Terminator 2: Judgment Day (1991), A.I. Artificial Intelligence (2001), I, Robot (2004) alebo z poslednej doby v animáku Big Hero 6 (2014). Chappie je však skôr akýmsi mixom iných, podobných sci-fi, ako napr. Short Circuit (1986), RoboCop (1987) a WALL-E (2008). Blomkamp teda dalo by sa povedať, že prišiel s predvídateľným príbehom, s množstvom klišé, navyše ešte k tomu aj vykráda sám, keď kopíruje District 9 (2009), čo je vidieť najmä pri dokumentárnej forme, zasadení príbehu do Južnej Afriky alebo v samom závere. Napriek tomu sa režisér nesnaží len kopírovať iných alebo sám seba, ale prísť aj s niečím novým. To je vidieť najmä v komediálnych (napr. Chappie sa učí rôzne veci) alebo v dramatických (Chappie spoznáva reálny svet) scénach, ktoré tu prekvapivo dosť dobre fungujú. Dokazuje to, že režisér vie pracovať s emóciami, navyše bez toho, aby pôsobili nejak násilne na diváka a snažili sa na neho tlačiť. Akcie tu vzhľadom na dvojhodinovú minutáž nie je mnoho, ale napriek tomu v tých zopár scénach čo sa objaví, je kvalitne spracovaná. Prekvapením je najmä určitá, aj keď nie veľká, miera brutality v týchto scénach (napr. Chappie vs. Vincent Moore alebo roztrhnuté telo).

Vizuálne efekty sú tiež kvalitné, ale nejaké veľké vizuálne orgie netreba očakávať. Čo sa týka postáv, tak myslím, že Chappieho si každý veľmi rýchlo obľúbi, jeho hlášky a chovanie pobavia, inokedy zase jeho osudy dojmú. Napriek tomu, že nejde o originálnu postavu, pretože je tiež len zbierkou rôznych klišé, tak svojim svojským chovaním a hláškami si dokáže získať každého. Hlavný zloduch Vincent Moore je tiež fajn, len škoda, že nedostal viac priestoru, najmä v tej osobne konfrontácii. Ostatné postavy nemajú diváka čím zaujať, navyše ich charaktery obsahujú tradičné klišé z ktorých sa na rozdiel od Chappieho alebo Vincenta nedokážu vymaniť a sú tak v celom filme v podstate len do počtu. A tu je ďalší problém, pretože pri dvojhodinovej minutáži, s predvídateľným príbehom, s menším počtom akčných scén, menším kochaním sa vizuálom a dvomi zaujímavými postavami by sa žiadalo mať aspoň jednu z týchto štyroch vecí prepracovanú, ale nestalo sa a to je chyba. Celkovo je podľa mňa Chappie (2015) lepším režisérovým dielom než bolo Elysium (2013), pretože tu je vidieť aspoň nejakú snahu pracovať s príbehom a postavami. Napriek tomu kvalít jeho celovečerného debutu District 9 (2009) nedosahuje a začínam si myslieť, že aj za tú jeho výslednú kvalitu a podobu je viac zodpovedný skôr producent Peter Jackson než Blomkamp. Zároveň by jeho posledné dva filmy mali slúžiť ako memento pre tých, ktorí veria, že dokáže zvládnuť réžiu piateho Aliena a zavŕšiť túto ságu so cťou.

Hlavnú úlohu, presnejšie svoj hlas postave Chappieho prepožičal režisérov dvorný herec Sharlto Copley. Jeho práca s hlasovým prejavom je neskutočná, pretože vôbec na ňom nebolo poznať, že ho dabuje vyše 40-ročný herec, ale skôr naopak, že ide o nejakého tínedžera. Hugh Jackman bol výborný, správne drsný a zlý, len toho priestoru mohol dostať ešte viac. Dev Patel pôsobil ako pravý počítačový nerd, ale škoda, že jeho postava nebola viac prepracovaná. Sigourney Weaver si tu ani moc nezahrala. Hudbu k filmu zložil Hans Zimmer (dodatočnú hudbu skomponovali Andrew Kawczynski a Steve Mazzaro). Hudba je asi to jediné, čo funguje vo filme po celý čas. Vzhľadom na príbeh a hlavného hrdinu ide elektronickú hudbu, z tohto dôvodu nemusí takýto žáner sadnúť každému. Napriek tomu si myslím, že sa tu nájdu skladby, ktoré dokážu osloviť každého. Obzvlášť na svoje si prídu tí, ktorí majú radi elektronické soundtracky zo sci-fi a ďalších žánrov z 80-tych rokov, pretože tieto Zimmerove skladby ich miestami trošku pripomínajú. Najlepšou skladbou je podľa mňa jednoznačne We Own This Sky.