Bullitt (1968)

V roku 1968 mali v USA premiéru hneď tri snímky o drsných policajtoch (detektívoch). Najprv, na konci marca, to bol Madigan. Potom, začiatkom októbra, nasledoval Coogan's Bluff. Mimochodom oba filmy režíroval Don Siegel. O pár týždňov neskôr, v polovici októbra, to zavŕšil práve Bullitt, ktorý režíroval Peter Yates.

Všetky tri snímky majú ešte spoločné to, že už boli ovplyvnené príchodom tzv. Nového Hollywoodu, čo sa pochopiteľne odrazilo aj na ich výslednej podobe. Napriek tomu možno nájsť medzi nimi odlišnosti. Madigan napriek tomu, že už bol produktom novej hollywoodskej éry, tak vo svojom spracovaní sa ešte pohybuje, podobne ako napr. krimi Harper (1966), v mantineloch predchádzajúceho, tzv. Klasického Hollywoodu (napr. prevažná časť deja sa odohráva v štúdiových interiéroch alebo využitie zadnej projekcie). Coogan's Bluff je westernovou variáciou na danú tematiku, podobne ako napr. artová kriminálka Point Blank (1967), či už hlavnou postavou (arizonský šerif predstavujúci modernú verziu šerifov z dôb Divokého Západu) alebo príbehom (stret dvoch rozdielnych svetov - tradičného a drsného Západu s vyspelým a odcudzeným Východom). Bullitt v tomto oproti konkurencii jednoznačne vyhráva. Nad filmom Madigan preto, lebo oproti nemu je uchopený omnoho viac realistickejšie, keďže exteriérové scény prevažujú nad interiérovými a taktiež vôbec nevyužíva zadnú projekciu. Nad filmom Coogan's Bluff preto, lebo oproti nemu hlavný hrdina ani príbeh nie sú žiadnou variáciou nejakého iného filmového žánru. Bullitt je tak v podstate klasickou kriminálkou, avšak slávnym sa toto dielo stalo najmä vďaka dnes už legendárnej automobilovej naháňačke. Tá bola jednou z prvých svojho druhu, ktorá využívala reálne exteriéry a v súčasnosti sa radí k tým najlepším filmovým automobilovým naháňačkám.[1] K väčšej miere autentickosti prispievajú okrem exteriérov aj ďalšie faktory, jedným z nich je využitie kamery a strihu. Kamera bola okrem iného umiestnená aj do vnútra automobilov a vďaka tomu sa počas tejto scény objaví zopár momentov ponúkajúcich pohľad na celú naháňačku z perspektívy prvej osoby. To vytvára dojem, ako keby sa samotný divák nachádzal v aute. Časť odohrávajúca sa v uliciach San Francisca bola v skutočnosti natočená len na pár lokalitách. Vzhľadom na to, že kamery snímali z viacerých uhlov sa potom vďaka šikovnému využitiu strihu podarilo vytvoriť ilúziu viacerých ulíc. Pri prvej projekcii to pravdepodobne divák ani nezaregistruje, pretože je to výborne natočená scéna, ktorá ani po viac ako 45 rokoch nezostarla a schopnosť zaujať má aj dnes, po toľkých desaťročiach.[2]

Za jej konečný výsledok však nie sú až tak zodpovední režisér Peter Yates a hlavný herec Steve McQueen, ako skôr producent filmu Philip D'Antoni, ktorý trval na čo najvyššej možnej miere autentickosti a koordinátor kaskadérov Bill Hickman, ktorý tu zároveň pôsobil aj ako kaskadérsky šofér.[3] Riadil auto patriace dvojici nájomných zabijakov, čierny 1968 Dodge Charger 440 Magnum R/T (McQueen zase šoféroval zelený 1968 Mustang GT fastback). Celkový realistický zážitok umocňuje aj to, že tu nebola použitá žiadna hudba, čo dáva vyniknúť zvukom motorov, nárazov a šmykov oboch áut. Ja osobne radím túto naháňačku medzi 5 najlepších aké kedy boli natočené a zároveň je to jedna z najlepších scén z tohto filmu (asi to nie je nič prekvapujúce, pretože tento názor má takmer každý, kto tento film videl). Čo sa týka príbehu, tak ten sa odohráva v dvoch rovinách, ktoré by sa dalo charakterizovať ako práca (vyšetrovanie) a súkromie (osobný život). Pokiaľ ide o vyšetrovanie, tak je to klasická kriminálka, ktorej však nechýbajú nečakané odhalenia a zvraty, takže miestami má čím prekvapiť. Vďaka tomu je divák neustále držaný v napätí až do samotného záveru. Atmosféra je výborná, čomu výdatne pomáha aj prostredie San Francisca, v ktorom sa celý dej odohráva. Tu by som okrem toľko spomínanej a vyzdvihovanej automobilovej naháňačky ešte spomenul aj ďalšie scény, predovšetkým tú v nemocnici a na letisku. V prípade osobného života je to komplikovanejšie, pretože sa tu pracuje už na tú dobu s typickými klišé a niektoré scény sú tu úplne zbytočné, ako napr. reštaurácia alebo nakupovanie. Našťastie táto časť tvorí relatívne malú časť celkovej minutáže. Čo sa týka postáv, tak hlavný hrdina Bullitt je správne drsný, ale nechýba mu ani pokoj a rozvaha. Naopak emócie ho ovládnu len zriedkakedy. Vnímať ho možno taktiež ako typického predstaviteľa drsných detektívov, ktorí so zločincami v rukavičkách, ale tak ako si to zaslúžia. Neskôr na tento trend nadviazali kriminálky ako napr. The French Connection (1971) alebo Dirty Harry (1971). Dvojica nájomných vrahov je výborná, sú nebezpeční, presní a tichí. Hlavný zloduch je na jednej strane málo uveriteľný, že by bol toho všetkého schopný, ale na druhej strane, práve v tom tkvie jeho „sila“, pretože dokáže nečakane prekvapiť. Celkovo ide o výbornú kriminálku s cool hlavným hrdinom, kvalitným príbehom, perfektnou atmosférou a exteriérmi San Francisca a najmä s jednou z najlepších automobilových naháňačiek.

Steve McQueen je výborný a podľa mňa ide o jednu z jeho najlepších úloh. Svoju úlohu si veľmi užíva, čo dokazuje aj to, že zastúpiť kaskadérom sa nechal len pri tých najnebezpečnejších častiach, väčšinu tak urobil sám. Dalo by sa povedať, že celý film stojí práve na ňom, pretože ostatní herci síce hrajú kvalite, ale na plátne trávia v porovnaní s ním omnoho menej času, v podstate sú tu len do počtu. Dokazuje to napr. Jacqueline Bisset, ktorá je krásna, ale jej herecké umenie sa naplno prejaví len v jednej scéne (na pláži). Jedinou výnimkou je Robert Vaughn, ktorý je ako ambiciózny politik správne zákerný. Hudbu k filmu zložil Lalo Schifrin. Jedná sa síce len o nadpriemerné skladby nesúce sa v tónoch jazzu, avšak paradoxne je to jedno z jeho najlepších diel. Za pozornosť stoja predovšetkým úvodná Bullitt (Main Title), záverečná Bullitt (End Title), ale aj skladby Ice Pick Mike a Shifting Gears, ktorá slúži ako predohra k automobilovej naháňačke.