Basil Poledouris

"Je zopár producentov, ktorí vedia, že dokážem aj niečo iné, než len streľbu a výbuchy, no ešte aj tí chcú po mne zase len ďalšiu veľkú akciu. Ale mňa už nebaví hnať orchester cez zamínované polia. Radšej píšem hudbu o ľuďoch z mäsa a kostí. Hrdinov už sme tu mali dosť."

Písali sa šesťdesiate roky. Ameriku práve ovládli Beatles, hippisies a sexuálna revolúcia. Istý filmový nadšenec menom Basil (nar. 1945, Kansas City, Missouri), ktorý od siedmych rokov trávil štyri hodiny denne za klavírom, sa zrovna hlásil na štúdium hudby. Lenže hudobného teórie dvadsiateho storočia, zahŕňajúce atonálne, sériové, dvanásť tónové kompozície mu boli načisto vzdialené a dušou mal oveľa bližšie k Prokofievovi. A tak štúdium ukončil a zaostril na film, ktorý ho vždy fascinoval svojou výpovednou hodnotu a ktorý sa práve stával výraznou súčasťou kultúrneho a spoločenského prevratu. Neexistovali v ňom žiadne pravidlá a filmári s ním chceli zmeniť svet k lepšiemu. A keďže chcel byť jedným z nich aj Basil, prihlásil sa na prestížnu kalifornskú USC. Síce sa spočiatku venoval réžii a strihu, raz zablúdil do nahrávacieho štúdia skladateľskej legendy a jedného z tamojších profesorov, Miklósa Rózsu a objavil niečo, čo bolo dokonalou symbizózou jeho hudobnému duchovi a lásky k pohyblivým obrázkom. A tak sa pod mentorskou taktovkou Davida Raskina a kamarátskym spolunažívaním so spolužiakmi Georgom Lucasom, Randalom Kleiserom a John Millius oddal štúdiu kompozície filmovej hudby.

Práve posledný menovaný z jeho spolužiakov, John Millius, mu tiež jednak navrhol spoluprácu na jeho študentskom filme THE REVERSAL OF RICHARD SUN (1966) a tiež mu o desiatku rokov neskôr umožnili vstup na strieborné plátno. V roku 1978, dokedy sa Poledouris venoval výhradne televíznym projektom, totiž napísal hudbu pre jeho celovečerný film BIG WEDNESDAY. Išlo o komédiu z prostredia surfistov, ku ktorej mala pôvodne skladať hudbu skupina Beach Boys. Millius však nechcel ísť v konvenčných koľajniciach a chcel hudbu, ktorá by bola súčasne aj nadčasová a aj by dokonale zosobňovala mytológiu tohto športu. A tak mu voľba "orchestrálneho Poledourisa", s ktorým sa ostatne na škole aktívne venoval surfovaniu, prišla ako ideálne riešenie. Basil sa postavil pred hudobníkov a vytvoril svoje prvé veľké orchestrálne dielo. Napriek jeho príjemnej melodičnosti a sviežemu emocionálnemu náboju radosti oň však dodnes neprejavilo záujem žiadne hudobné vydavateľstvo. Preto zostáva dodnes prvým oficiálne vydaným Poledorisovým soundtrackom THE BLUE LAGOON (1980), film jeho druhého veľkého kamaráta a spolužiaka, Randala Kleisera. Pre THE BLUE LAGOON už Basil zmiernil a napísal jemnú romantickú sláčikovú hudbu, miestami zatienenú komornejšími tónmi. Ale to všetko bola len predpríprava na jeho v poradí druhú spoluprácu s Johnom Milliusom, legendárneho BARBARA CONANA.

Millius bol expertom na historický žáner, no s fantasy ešte nemal žiadne skúsenosti. Jedným si bol však istý. Vedel, že epickosť filmu nebude založená na hereckých výkonoch ani na dialógoch, ale na pútavej vizuálnej forme, sprevádzanej výraznou epickou orchestrálnou hudbou. Aby mal Basil na svoje dielo čo najviac času, Millius ho do projektu zatiahol ešte pred začatím nakrúcania a dal mu naň takmer celý rok. Najťažšie pre Basila bolo pojať hudbu formálnym štýlom, odpovedajúcim conanovskému veku, pretože film sa neodohráva v žiadnom konkrétnom období. Skladateľ sa tak musel vydať naprieč históriou hudby a vyraďovacou metódou eliminovať kompozičné harmonické stavby, ktoré neladili s historickým nádychom filmu. Nakoniec zakotvil v obdoví stredoveku a svoje krásne conanovské melódie obalil v kľúčových momentoch do plášťa masívnych bicích, lesných rohov a všadeprítomnej príchute ťažkého kovu. Na rôznorodosti motívov si dal obzvlášť záležať, pretože každým z nich mienil chrakterizovať jednotlivé scény filmu ako individuálne filmové celky. Aj vďaka tomu film pôsobí ako nemý dvojhodinový videoklip, čo bol koniec koncov Milliusov zámer. A Basilov režisér neprišiel skrátka ani v želaní, citovať v hudbe ich spoločnú lásku zo študenstkých čias, Prokofievovu skladbu "Battle on the Ice" z Eizenšteinovho Alexandera Nevského. Basil sa ňou inšpiroval v skladbe "Riders od the Doom", jednom z najväčším klenotov soundtracku, ktorý sa nakoniec stal prelomovým a dodnes nikým neprekonaným hudobné dielo v žánri historického fantasy.

Od tohto momentu, konkrétne od roku 1982, Poledouris napísal už vyše 60 soundtrackov pre celovečerné filmy, no i napriek niekoľkým veleúspešným dielam sa mu už BARBARA CONANA, takzvanú matku všetkých soundtrackov, nepodarilo nikdy prekonať. S Milliusom spolupracoval ešte na ďalších troch filmoch, z toho na dvoch akčných (RED DAWN, FLIGHT OF THE INTRUDER) a jednom historickom (FAREWELL TO THE KING), ktorý mu umožnil návrat ku conanovským kompozičným postupom. Angažmá na CONANOVI DESTROYEROVI síce na rozdieľ od Mulliusa neodmietol, no do hudby nevniesol vôbec žiadne nové prvky a iba v nej bez väčšieho tvorcovského zanietenia recikloval starú klasiku. V jeho repertoári historických soundtrackov tak nakoniec toto pokračovanie zastáva iba priečku dobrého štandardu a je zatienené ako vyššie spomínaným FAREWELL TO THE KING, tak i FLESH+BLOOD Paula Verhoevena. V spolupráci s týmto holanďanom napokon Poledouris vytvoril tiež dva akčné kúsky ROBOCOP a STARSHIP TROOPERS, ktoré patria v súčasnosti k jeho najreprezentatívnejším dielam.

ROBOCOPOVI dodal vďaka ostrým, agresívnym nárazom orchestra, decentne okoreneným elektronikou, mimoriadnu dynamiku a osobitý futuristický nádych a STARSHIP TROOPERS spravil svojimi monumentálnymi militaristickými melódiami ukážkovou prehliadkou akčnej bombastičnosti a nadživotnému heroizmu. Najpozoruhodnejším Poledourisovým akčným soundtrackom po kompozičnej stránke však zostáva THE HUNT FOR RED OCTOBER Johna McTiernana. Poledouris tu rozohrial syntezátory, elegantne ich spojil s mohutným orchestrom (podstatne väčším než bol ten robocopovský) a to všetko spestril živými chorálmi, spievajúcimi chytľavú ruskú hymnu. Čo do obľúbenosti v kruhoch soundtrackárov je THE HUNT FOR RED OCTOBER po CONANOVI druhým najobľúbenejším Basilovým albumom, hoci ho nesmierne handicapuje jeho zarážajúco krátka dĺžka.

Ale to, čo Poledourisa vnútorne uspokojuje, nie sú zakrvavené meče, mecha ochrancovia zákona alebo súboje nukleárnych ponoriek. Oveľa bližšia je mu komorná intimita filmových postáv a témy reálneho života. Keď sa ho spýtate, ktoré zo svojich diel si váži najviac, povie vám, že IT’S MY PARTY a LES MISERABLES. IT’S MY PARTY, ktorá je jeho štvrtou a zatiaľ poslednou spoluprácou s bývalým spolužiakom Randallom Kleiserom, zachytáva príbeh mužského mileneckého páru, ktorý sa po niekoľkoročnom rozhádanom vzťahu zmieruje až vo chvíli, kedy sa jeden z nich ukáže byť HIV pozitívny ("Že ma teraz neopustíš!"). Basil musel vo filme vystihnúť hlbokú citovú rovinu príbehu a zároveň musel zostať mužsky dôstojný. A jeho voľbou sa stal jednoduchý, ale na paletu emócií mimoriadne bohatý klavír. Samostatný klavír bez sláčikov, perkusií a akýchkoľvek ďalších nástrojov. Film sa však vzhľadom k nízkemu komerčnému potenciálu, rovnako ako LES MISERABLES, nestal dostatočným komerčným hitom na to, aby sa Poledouris zviditeľnil aj ako skvelý dramatický hudobník. A tak zostáva aj naďalej predovšetkým akčným a dobrodružným skladateľom, ktorého si každý hollywoodsky producent asociuje a chce asociovať len s BARBAROM CONANOM, ROBOCOPOM a s THE HUNT FOR RED OCTOBER.

On sa tejto škatuľke bráni a tvrdej akcii sa vyhýba. Preto väčšina jeho tvorby z deväťdesiatych rokov pozostáva z dobrodružných rodinných filmov (LASSIE, FREE WILLY, WHITE FANG, AMANDA), ľahkých komédií (HOT SHOTS: PART DEUX, SERIAL MOM, MICKEY BLUE EYES, KIMBERLY, CROCODILE DUNDEE IN L.A.) alebo westernov (QUGLEY DOWN UNDER a seriál LONESOME DOVE, za ktorý obdžal cenu Emmy). Tento výber najľahších žánrov nie je dôsledkom nezáujmu producentov o jeho akčný poteciál, ale jeho vlastným kompromisom medzi neuspokojenou túžbou po komornej dráme a nezáujmom o dopytovanú bezduchú akciu. Svoju najsilnejšiu skladateľskú zbraň, pre ktorú bol vždy obdivovaný, však s víťaznými ováciami aplikuje aj do týchto "kompromisných" rodinných jednohubiek na nedeľné popoludnie. A čo je tou zbraňou? Krásne, chytľavé a na posluch mimoriadne príjemné filmové melódie, ktorým nechýba ani duchovný rozmer, ani tie pravé, nefalšované ľudské emócie. A tak po ňom nechcime nemožné (aby prekonal CONANA), buďme mu vďačný za to, čo pre nás robí a prajme mu, nech sa mu v budúcnosti dostane čo najviac možností robiť to, čo ho napĺňa úplne najviac.

Martin "POMO" Pomothy