Zvony pre bosých (1965)

Koncom 50-tych rokov sa vo Francúzsku objavujú filmové diela režisérov, ktorých možno súhrnne označiť ako Francúzska nová vlna. Jej členovia odmietali vtedajšie zavedené filmové normy a postupy, na miesto toho sa pokúšali o rôzne experimenty, či už s formou filmového rozprávania alebo s technickými vecami (od podoby vizuálnej stránky až po prácu so strihom).[1] V priebehu 60-tych rokov sa táto nová vlna rozšírila aj do ostatných častí Európy, vrátane Veľkej Británie alebo Československa a neskôr potom aj do samotných USA. Na Slovensku tento proces začal o trošku skôr než v Česku a reprezentovali ho predovšetkým traja filmári: Štefan Uher - Slnko v sieti (1962) a Organ (1964); Peter Solan - Boxer a smrť (1962) a Kým sa skončí táto noc (1965) a Stanislav Barabáš, ktorý režíroval práve Zvony pre bosých (1965).

S vojnovým žánrom mal Barabáš skúsenosti už pred touto snímkou, keď natočil Pieseň o sivom holubovi (1961), poviedkový snímok sledujúci koniec Druhej svetovej vojny na slovenskom vidieku očami troch malých chlapcov. Okrem rovnakého filmového žánru majú obe tieto diela aj ďalšie spoločné prvky, ako obdobie (v oboch prípadoch sa jedná o poslednú fázu Druhej svetovej vojny, presnejšie etapu po vypuknutí Slovenského národného povstania), tak aj odľahlé prostredie (u prvého je to malá vidiecka dedinka a u druhého zase hory). Práve to, že takmer celý film sa natáčal výlučne len v exteriéroch, je jedným z dôvodov, čím ho možno zaradiť do československej novej vlny, pretože sa odlišuje od bežnej vtedajšej tvorby, keď sa filmy natáčali prevažne v štúdiách alebo interiéroch. Nádherné zábery slovenských hôr vytvárajú pôsobivú a zároveň aj dosť komornú atmosféru. To isté platí o akčných scénach, sa tu síce nachádzajú, ale nie je ich veľa. Kto teda očakáva vojnový film plný akcie bude sklamaný. Režisér si totiž vystačí s tromi-štyrmi postavami na to, aby vytvoril fungujúcu vojnovú drámu. Viac než o klasický vojnový snímok ide teda skôr o psychologickú drámu zameriavajúcu sa na hlavné postavy. Režisér sa tu taktiež snaží odmýtizovať pohľad na SNP a jeho snímka narúša tradičnú schému vojnových filmov vtedajšej doby a na miesto klasickej šablóny oslavujúcej hrdinstvo a kolektívneho ducha sa zameriava na individualizmus a humanizmus. Individualita jednotlivých postáv sa prejavuje tým, že Barabáš medzi nimi stiera akékoľvek rozdiely a je úplne jedno na akej strane stoja, či ide o nemeckých vojakov (Hans), slovenských partizánov (Ondrej a Stašek) alebo civilistov (Verona), jeho cieľom je zobraziť ich predovšetkým ako ľudí. Na ich osudoch poukaze na nezmyselnosť vojny, to ako ich vojna poznačila a zmenila, ale aj to, ako sa ich cesty na chvíľu spojili a potom zase rozdelili.

Svojimi humanistickými myšlienkami a posolstvom by sa dalo toto dielo prirovnať k podobným vojnovým snímkam, ktoré vznikli ešte v 30-tych rokoch, ako napr. All Quiet on the Western Front (1930) alebo La grande illusion (1937). Pokiaľ ide o príbeh, tak ide o výborne vystavanú drámu so štúdiou charakterov. Jedinou výraznou slabinou tohto filmu je to, že po 50-tich minútach mu začínajú dochádzať baterky. Dej sa ako keby zasekne na jednom mieste a zároveň s tým upadne aj jeho tempo. Záver síce opäť ponúka kvalitnú drámu, ale je veľká škoda, že film si svoje kvality neudrží od začiatku až do konca. Pokiaľ ide o postavy, tie sú tiež výborné a najmä na Staškovi je vidieť vývoj, akým si charakter prejde. Zamrzí však, že Ondrej je v druhej polovici zatlačený do úzadia a nedostáva sa mu tak potrebného priestoru. Obe ich postavy zároveň dávajú omnoho viac reálnejší pohľad na slovenských partizánov než tomu bolo predtým. Hans je veľmi trefným príkladom toho, že nacisti v poslednom roku vojny posielali na front veľmi mladých chlapcov, ktorí nielenže nemali dostatok skúseností, ale ešte ani poriadne nežili svoj život. Verona je dosť nevyvážená postava, ktorá na jednej strane ponúka pohľad civilistu na vojnu, ale zároveň na druhej strane je s ňou spätá romantická linka, ktorá tu nepôsobí príliš dôveryhodne a vzbudzuje skôr dojem, že je tu povinná a to už len z toho dôvodu, že všetko sa to udeje príliš rýchlo, veď dokonca jej postava sa objaví až v druhej polovici. Celkovo sa jedná o výborné slovenské (československé) dielo s perfektnou komornou atmosférou a nádhernými exteriérmi slovenských hôr.

Ivan Rajniak a Vlado Müller sú výborný, ich úlohy im sadli ako uliate. Spolu vytvárajú vynikajúcu dvojku, ktorá sa vhodne vzájomne dopĺňa a doberá. Podľa mňa je dosť chyba, že v druhej polovici nedostáva Vlado Müller dostatočný priestor a je zatlačený do úzadia. Myslím si, že režisér tým nevyužil naplno jeho herecký potenciál. Mne osobne by vôbec nevadilo, ak by boli vo filme len oni dvaja, myslím si, že by celý film v pohode utiahli. Ewa Krzyzewska podala tiež kvalitný výkon, navyše pohľad na jej nahé telo určite poteší mužského diváka. Hudbu k filmu zložil Zdeněk Liška, ktorému sa podarilo vytvoriť vcelku zaujímavé dramatické, miestami až experimentálne znejúce skladby.