John McClane a John McClane

80-te roky znamenali boom a dovtedy nevídaný rozvoj akčného žánru. Na svedomí to majú predovšetkým Arnold Schwarzenegger a Sylvester Stallone, ktorí na filmovom plátne vytvorili dve najvýznamnejšie akčné legendy, Stallone vietnamského veterána Ramba vo First Blood (1982) a Schwarzenegger nezastaviteľného a nezničiteľného T-800 v The Terminator (1984). Postupne, ale medzi obomi vypukol na plátne „boj“ o to, ktorý z nich natočí najakčnejší film. Pôvodne nevinná myšlienka sa ale obrátila proti nim, pretože hlavnú úlohu v akčných filmoch začala hrať samotná akcia, ktorá však postupom času začala byť až príliš nereálna. Príbeh bol tak odsunutý na vedľajšiu koľaj a postupne naň ako aj na logiku a reálnosť rezignovali už scenáristi úplne. Netrvalo to dlho a divákom sa postupne títo nesmrteľní a nereálny hrdinovia zunovali. Uvedomovali si to aj samotné filmové štúdiá a preto bolo len otázkou času, kedy príde k zmene, ktorá nielen znovu nakopne stagnujúci žáner, ale ktorá prinesie zo sebou aj vytúženú zmenu. Tou osobou, ktorá priniesla nový vietor a smer bol John McTiernan, ktorý rok predtým režíroval akčné sci-fi Predator (1987). Už z tohto filmu je jasné, že sa McTiernan snažil obohatiť akčný žáner jeho skombinovaným zo sci-fi. To sa mu úspešne podarilo, pretože z filmu sa zakrátko stal hit a dnes je Predator považovaný za kult. Úspech filmu, ako aj McTiernanove nadanie pracovať s akčným žánrom boli dostatočnou zárukou toho, aby mu bola zverená réžia čistokrvného akčného filmu. McTiernan uspel a nielen to podarilo sa mu akčný žáner vrátil späť na zem do reality a to okrem príbehovej stránky, tak aj po stránke samotnej akcie. Pritom si vystačil len s jednoduchým príbehom a postavami. Obyčajný newyorský policajt, ktorý prišiel navštíviť svoju manželku, ale ocitol sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. To, čo hlavného hrdinu Johna McClanea približuje divákom a robí z neho uveriteľnú postavu nie sú len jeho vtipné a cynické hlášky, ale predovšetkým dve veci: 1. jeho nedokonalosť, tento typ akčného hrdinu až nie je nezraniteľný, ale práve naopak krváca, taktiež robí chyby a v neposlednom rade by sa na všetko vykašlal, pretože je zranený, unavený a je sám, dokonca ani jeho „kolegovia“ policajti a FBI vonku o jeho pomoc vôbec nestoja a najradšej by boli keby nerobil nič a nechal to na nich. McClane však vie, že už len kvôli svojej žene toho nemôže nechať a musí sa aspoň pokúsiť o jej záchranu.

2. jeho premýšľanie a schopnosti, McClane si je totiž vedomí, že ako policajt má nielen fyzický výcvik, ale dokáže aj uvažovať a vyhodnocovať situácie. Vie, že proti skupine teroristov nemá šancu, preto aj jeho taktika nespočíva v tom, že tam nabehne a všetkých postrieľa, ale v tom, že si počká na svoju príležitosť a postupne jedného po druhom ich zlikviduje. Celkovú realistickú atmosféru filmu pomáhať dotvárať aj samotné zasadenie deja, ktorý sa odohráva na malom a uzatvorenom priestore jedného mrakodrapu. Realistickosť však neplatí len pre príbeh, postavy a zasadenie deja, ale aj pre akciu. Na rozdiel od predchádzajúcich akčných filmov tu nepadajú nepriatelia po stovkách a to bez akýchkoľvek znakov po guľkách alebo krvi, ani tu stále nevybuchujú budovy, autá alebo ľudia a nie sú tu ani extrémne prehnané akčné scény. Akcia je tu skromnejšia, ale o to viac pôsobivejšia a realistickejšie natočená, za jedinú veľkú akčnú scénu možno považovať len záverečnú scénu s vrtuľníkom. Nebolo to len realistické uchopenie akčného žánru, ktoré robilo obavy štúdiu 20th Century Fox starosti, ale aj herecké obsadenie. Pôvodne bol projekt ponúknutý Schwarzeneggerovi, ktorý by si tak s McTiernanom zopakoval spoluprácu s Predatora, ale ponuku odmietol, rovnako tak aj Stallone. Do hlavnej úlohy tak bol vybratý Bruce Willis, ktorý dovtedy hrával prevažne v televíznych filmoch a seriáloch ako napr. Moonlighting (1985). Jeho obsadenie sa ukázalo ako výborné nielen pre jeho charizmu a hlášky, ale predovšetkým kvôli tomu, že nový typ akčného hrdinu si zaslúžil aj nové predstaviteľa, navyše Schwarzenegger aj Stallone už boli opozeraní a ich náhly skok od ich hrdinoch k postave Johna McClanea by bol dosť možno ťažko stráviteľný pre niektorých divákov. Úspechom u divákov si Willis postupom času získal status tretej najväčšej akčnej hviezdy a postavil sa tak po boku Schwarzeneggera a Stalloneho a zároveň tak ako oni majú svojich legendárnych akčných hrdinov: Schwarzenegger Terminátora a Stallone Ramba, tak má aj Willis McClanea. Neznámym nebol len Willis, ale aj Alan Rickman, ktorý stvárnil jeho protivníka Hansa Grubera. Rickman dovtedy podobne ako Willis hrával prevažne v televíznych filmoch a seriáloch, len s tým rozdielom, že kým Willis „doma“ v USA, tak Rickman vo Veľkej Británii a tak aj v jeho prípade to bol risk, ktorý sa ale nakoniec vyplatil a Hans Gruber je dnes tak jednou z jeho najznámejších postáv v jeho hereckej kariére.

Dvojku mal pôvodne režírovať opäť McTiernan, ale keďže sa hneď po dotočení jednotky vrhol na ponorkový thriller The Hunt for Red October (1990), tak štúdio 20th Century Fox odmietlo čakať kým ho dokončí, pretože sa z úspechu jednotky snažili vyťažiť čo najrýchlejšie. Na režisérsku stoličku bol tak vybraný Renny Harlin, ktorý mal za sebou len priemerné horory ako napr. Prison (1988) alebo A Nightmare on Elm Street 4: The Dream Master (1988). Harlin sa rozhodol prebrať koncept jednotky (malý uzatvorený priestor a skupina teroristov), ale zároveň ako to už u sequelov býva tak natočiť ho viac akčnejší, viac vyhrotenejší a celkovo byť „väčší“ než jeho predchodca. Harlin mnohé veci „upgradoval“. Mrakodrap tak vystriedalo prostredie letiska ku ktorému boli pridané aj nepriaznivé podmienky, ale aj napriek tomu to funguje. McClane opäť zachraňuje svoju ženu, ale tentoraz ho tlačí čas, pretože palivo lietadla v ktorom sa nachádza pomaly dochádza. McClane opäť sám bojuje proti teroristom a to aj napriek tomu, že tentoraz je priamo v kontakte s políciou, ktorá ale jeho pomoc odmieta a snaží sa zo situáciou vysporiadať sama. Podobne je na tom aj McClaneov hlavný protivník, plukovník Stuart, ten zachádza ďalej než Gruber z prvého dielu, ktorý dokázal, že svoje slová myslí vážne tým, že najprv zastrelil Takagiho a potom Ellisa. Stuart zase neváha svoje hrozby a varovania uskutočniť tak, že bez mihnutia oka nechá spadnúť lietadlo s 230 pasažiermi. Dokonca aj znovu jednoduchý príbeh o skupine teroristov sa Harlin snažil vylepšiť dejovým zvratom na konci filmu v podobe špeciálnej armádnej jednotky, hoci podľa mňa sa tento zvrat mohol viac prepracovať. Aj samotnej akcie pribudlo o čom svedčí aj úvodná McClaneova bitka s dvomi teroristami v batožinovom priestore. Film tak už v podstate od úvodu až do záveru sa nesie v akčnom duchu.

V iných veciach sa zase Harlin pridŕžal jednotky a zbytočne ich nevylepšoval. Cynické a vtipné McClaneove hlášky zostali, rovnako tak aj jeho obyčajný policajt v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Opäť tu máme zraniteľného hrdinu, ktorý robí chyby, ale ktorý sa znovu snaží zachrániť nielen svoju ženu, ale aj ostatných ľudí, pričom zase spolieha na svoje fyzické schopnosti a výcvik. V prípade akcie platí to čo u prvé dielu, je skromná, ale za to pôsobivejšia a realistickejšie natočená, nejaká vyložene veľká akčná scéna dvojke chýba, ale to rozhodne neuberá na jej kvalitách, práve naopak, hoci dvojka je predsa len slabšia než jednotka. Môžeme sa len dohadovať ako by vyzeral druhý diel, keby ho režíruje John McTiernan, či by dokázal prísť s niečím novým, v trojke sa mu to viac-menej úspešne podarilo. Bruce Willis sa znovu svojej úlohy výborne zhostil a náramne si ju užil. William Sadler, ktorý stvárnil jeho hlavného protivníka, plukovníka Stuarta bol v tej dobe neznámym hercom, ktorý hral prevažne v televíznom filmoch a seriáloch. Svoju úlohu zahral úplne inak ako Alan Rickman v jednotke, jeho postava je totiž po celý čas na plátne s chladným výrazom v tvári bez akýchkoľvek známok emócií, čo skutočne vytvára dojem bývalého vojaka a robí z neho tak obávaného protivníka, s ktorým sa nie je dobré zahrávať. Mňa osobne sklamalo, že Franco Nero ako generál Ramon Esperanza nedostal vo filme väčší priestor, jeho postava bola rozhodne zaujímavá, ale jej potenciál nebol náležite využitý. S tým však súvisí ďalší problém a to dosť veľké množstvo vedľajších postáv, ktoré sa snažia vyniknúť, pretože okrem Franca Nera sú tu aj Dennis Franz ako kapitán Carmine Lorenzo a John Amos ako major Grant.

Po hlavne finančnom úspechu dvojky bolo prirodzené, že sa štúdio 20th Century Fox sa pustí hneď aj do príprav trojky, ale trvalo až celých 5 rokov, keď výsledný projekt sa dostal na plátna kín. Dôvodom boli hlavne dve veci: 1. Willis bol po dvojke stále viac a viac žiadanejším hercom. Objavil sa napr. v kultovom krimi The Last Boy Scout (1991), kde stvárnil podobne drsného a hláškujúceho policajta (detektíva), v komédii Death Becomes Her (1992) alebo v ďalšom kultovom krimi Pulp Fiction (1994), no a v roku 1995 okrem toho, že tretí krát stvárnil McClanea, tak sa ešte objavil aj v kultovom sci-fi Twelve Monkeys. Vzrastal tak nielen počet filmov, v ktorých hral, ale zároveň aj jeho honorár, čo bol pre štúdio trošku problém, ale nakoniec sa s ním dohodli a 2. Willis neustále odmietal scenár, pretože sa mu nepáčil a tak sa stále musel prepisovať. Zlom nastal až v súvislosti s inou úspešnou sériou Lethal Weapon (1987, 1989, 1992 a 1998), konkrétne s jedným z jej nepoužitých (odmietnutých) scenárov. Ten zaujal Willisa a následne bol prepracovaný a prispôsobený sérii Die Hard, hoci niektoré časti dialógov, ako aj postava parťáka sa zachovali. K sérii sa opäť do pozície režiséra vrátil John McTiernan, ktorý sa opäť pokúsil prísť s niečím novým. Väčšinu „inovácií“ síce musíme pripísať scenáru pôvodne určeného pre Lethal Weapon ako partner a prostredie New Yorku, ale napriek tomu sa to McTiernanovi podarilo skvele skombinovať zo sériou Die Hard a patrične aj previesť na plátno.

V mnohom je trojka presným opakom jednotky a vlastne aj dvojky. Malé uzatvorené prostredie či už mrakodrapu alebo letiska nahradil New York, ktorý je dejiskom celého príbehu. McClane už nezachraňuje svoju ženu, tá sa dokonca, rovnako ako jeho deti v celom filme ani neobjavia, tentoraz ale zachraňuje celé mesto a ľudí v ňom. McClane v tom už teraz nie je sám, ale má partnera, ktorý mu pomáha teroristov zlikvidovať. Ich hlavný protivník, Simon Gruber jeho úmysly sú na rozdiel od teroristov z jednotky a dvojky zahalené rúškom tajomstva, ktoré sa pred divákom pomaly odhaľuje, jeho plány tak nie sú tak jednoznačné ako by sa mohlo zdať a to až do samotného konca. S tým súvisí aj dej filmu, ktorý tak obsahuje dejové zvraty, ktorých je však oproti dvojke, kde bol v podstate len jeden, omnoho viac. Len škoda, že samotný záver je dosť lajdácky, pôvodný temnejší a cynickejší záver (možno ho vidieť na bonusoch medzi vymazanými scénami) je omnoho lepší, ale štúdio ho odmietlo, pretože ukazoval krutú a hrozivejšiu stránku McClanea, ktorý Simona zabil pre pomstu než v sebaobrane. V inom zase McTiernan ostal verní jednotke a dvojke. McClane opäť vtipne a cynicky hláškuje, teraz navyše aj zo svojim parťákom. Akcia sa nesie v duchu predchádzajúcich dielov, je realistická, čo v dobe nástupu vizuálnych efektoch možno pokladať len za plus, navyše vďaka prostrediu New Yorku pôsobí akcia omnoho viac „živším“ a ešte viac realistickejším dojmom. Celkovo je podľa mňa trojka lepšia ako dvojka. Bruce Willis po tretí raz ako McClane a opäť exceluje. To isté platí o aj Samuelovi L. Jacksonovi, jeho Zeus je viac než dôstojným partnerom McClanea, navyše ich vzájomná chémia, podpichovanie a rozdielna povaha výborne fungujú a vytvárajú množstvo vtipných a zábavných scén a dialógov. Jeremy Irons ako Simon Gruber je tiež vynikajúci. Zaujímavé na tom je, že oboch „Gruberov“ či už z jednotky alebo z trojky sa podarilo výborne obsadiť a treba povedať, že ak je v Die Hard nejaký Gruber, tak potom je ten film naozaj zárukou kvality, pretože jednotka a trojka sú podľa mňa najlepšie diely tejto série.

Prípravy a práce na štvorke začali ešte koncom 90-tych rokov, ale pre teroristické útoky z 11.9.2001 boli zastavené a odložené na neurčito, navyše samotný Willis sa vyjadril, že po týchto útokoch sa už v sérii Die Hard neobjaví. Jeho najslávnejšia postava, ako aj peniaze však jeho predošlé vyjadrenia zmenili a nakoniec súhlasil, že sa v štvrtom diely objaví. Pôvodne bol na režisérsky post opäť zvažovaný John McTiernan, ale nakoniec bol za režiséra vybraný Len Wiseman, ktorý predtým natočil len dva filmy: Underworld (2003) a Underworld: Evolution (2006). Bola to teda nečakaná a zaujímavá voľba, ktorá ale nedopadla príliš najlepšie. Tak ako dvojka sa snažila byť vo všetkom väčšia než jednotka, tak pre zmenu štvorka sa zase snažila byť vo všetkom väčšia než trojka. V tomto prípade sa to, ale nevyplatilo a dopadlo to podstatne horšie než v prvom prípade. New York nahradili USA a tak môžeme McClanea sledovať ako po celom štáte behá a likviduje teroristov, pričom stráca sa tu tá atmosféra predchádzajúcich dielov, áno New York bol veľký, ale bolo to „McClaneove mesto“, príbeh sa odohrával v zaujímavých lokalitách a tá atmosféra veľkomesta, ktoré ohrozujú teroristi tam bola cítiť. V štvorke žiadne výnimočné a zaujímavé miesta nie sú, ale nie sú ani tak zlé, ako by sa mohlo zdať, proste priemer. McClane po obyvateľoch veľkomesta zachraňuje obyvateľov celého štátu, pričom mu k tomu nejaká hlbšia motivácia chýba a objaví sa až v závere, keď zachraňuje dcéru. McClane má opäť parťáka, ale tentoraz nemajú len rozdielnu povahu, ale poukazuje sa predovšetkým na rozdiel vekový rozdiel.

Hlavný protivník Thomas Gabriel, nie je takou silnou osobnosťou ako Gruberovci alebo Stuart, chýba mu väčšia charizma ako hlavného protivníka, tak aj vodcu celej skupiny teroristov. Príbeh má však svižné tempo rozprávania a dej je v podstate jednoduchý, neobsahujúci žiadne dejové zvraty, ktoré by nejako prekvapili. Humor je tiež na relatívne slušnej úrovni, McClane opäť sype hlášky, aj keď tentoraz má tento film rating PG-13 rozdiel od predchádzajúcich troch, ktoré boli R. Akcia je tiež relatívne slušná, aj keď si tvorcovia vypomohli efektami, navyše záverečná scéne s kamiónom a stíhačkou je riadne prepálená, ale našťastie je to len jedna takáto scéna. Celkovo štvorka nie je taká zlá, stále sa jedná o nadpriemerný akčný film, ktorý nenudí, ale práve naopak príjemne pobaví. Už štvorka sa pomaly začína vzďaľovať od základov príbehu a hrdinu, ktoré položila jednotka, ale napriek tomu, to bolo v relatívne prijateľnej miere. Opäť sa len môžeme dohadovať ako by vyzeral štvrtý diel, keby ho režíruje John McTiernan, ale priznám sa, že asi rovnako, pretože teraz to celé riadilo viac-menej štúdio, čo sa prejavilo aj na zníženom ratingu, čo nedávalo veľký priestor na manévrovanie ako s príbehom, tak ani s postavami a akčnými scénami. Willis dokazuje, že aj v pokročilom veku na to stále má, aj keď časy jednotky až trojky sú nenávratne preč, najmä čo sa týka charizmy, ktorá za tie časy ubudla, čomu prispela aj nepochybne jeho vyholená hlava. Justin Long ako Matthew Farrell ujde, ale na Zeusa z trojky nemá ani náhodou. Po druhý raz to už až tak nefunguje a nie je to ani tak zaujímavé ako prvý krát. Timothy Olyphant ako Gabriel tiež moc neoslnil a ani zďaleka nedosahuje kvalít predchádzajúcich McClaneových protivníkov.

Vyzeralo to, že ďalší diel už pravdepodobne nenadviaže na kvality prvých troch, ale viac-menej sa bude držať kvalít štvorky. Na post režiséra bol vybraný John Moore, ktorý stál za trápnymi a nevýraznými remakeami Flight of the Phoenix (2004) a The Omen (2006) a totálne posral hernú adaptáciu Max Payne (2008). Moore mal pred sebou 3 možnosti: 1. prísť s niečím novým v sérií, podobne ako trojka; 2. návrat ku klasike, teda ak jednotke alebo 3. spraviť toho nejaký mix dvojky a štvorky. Moore si však nič z toho nevybral a rozhodol sa, že to päťka sa bude niesť v duchu štvrtého dielu, len s tým rozdiel, že to bude ešte väčšie. McClane sa tak vydal za hranice, do Ruska a tentoraz zachraňuje celý svet pred nukleárnou hrozbou. Nakoniec tak aj samotného McClanea postihla choroba akčných hrdinov, ktorí sa stali nesmrteľnými a nereálnymi. O to väčšie sklamanie je, že to postihlo hrdinu, ktorý proti nim vo svojich začiatkoch „bojoval“. Prostredie v ktorom sa príbeh odohráva je nudné a nezaujímavé a to platí nielen pre Rusko, ale aj pre Černobyľ, vôbec z nich nie je cítiť tá atmosféra akú by si človek pri predstavoval pri týchto dvoch miestach.

Chýba tu akákoľvek motivácia McClanea aby bojoval proti teroristom a zachraňoval svet pred nukleárnou hrozbou. McClane tu má znovu parťáka, tentoraz svojho syna, ale na rozdiel od trojky a štvorky to už po tretí krát proste nefunguje. Teraz tu síce máme dostatok hlavných protivníkov, ale ani jeden z nich nie je schopný predstavovať nejakú výraznejšiu hrozbu. Humor tu prakticky ani nie (chýbajú McClaneove vtipné a cynické hlášky) alebo nefunguje a bol už stokrát a lepšie videní (kultúrne rozdiely). Podobne je na tom aj samotná akcia, ktorá je až na úvodnú naháňačku nudná a nezaujímavá, navyše od predchádzajúcich filmov sa tu oveľa viac využívajú počítačové efekty na úkor reálnej akcie. Najhorší diel celej série, v ktorom absolútne nič nefunguje a má len jeden svetlý moment (úvodnú naháňačku). Päťka vznikla čisto len pre peniaze a teraz nemám na mysli len štúdio 20th Century Fox, ale predovšetkým Willisa, ktorý prijal ponuku hrať v takomto lacnom scenári, ktorý bol pod úroveň jeho postavy. Willis v tomto filme stratil všetko čo ho robilo McClaneom. Jai Courtney sa do úlohy syna a „parťáka“ vôbec nehodil a o protivníkoch ani nehovorím, tí boli tiež zle obsadení a navyše nevýrazní (viac v mojej recenzií tu).

Vráti sa príbeh k samotným počiatkom alebo bude postupovať v štýle dvoch posledných dielov? Každopádne horšie ako päťka to už (snáď) nemôže byť. Pred tvorcami sú tak dve možnosti: 1. vrátiť sa ku koreňom, teda k jednotke alebo 2. úplne ignorovať päťku a pokúsiť sa nejak nadviazať na štvorku. Momentálne ešte nie je známe kto bude tento film režírovať a ani bližšie podrobnosti o deji, ale má sa točiť v spolupráci s Japonskom, takže by snáď príbeh zavítal do krajiny vychádzajúceho slnka?